Ako sa hovorí, čo si neurobíš, to nemáš. A podobne je to aj v našom tréningovom kurze. Ak nebudem pracovať, ostatní sú lenivé lemry, tak úloha proste nebude. Ak nepôjdem prezentovať, nebude ani predaný náš nápad.
Čo je ale o dosť horšie a čo ma dovčera trápilo, bol prístup našich troch trénerov. Počas oficiálneho programu, teda tréningu, sú výborný, snažia sa aktívne nám odovzdať, čo vedia. Akonáhle je však prestávka či skončí plánovaný čas, končí sa aj ich príslušnosť k tréningu. Stávajú sa fyzickými osobami nezávislými na nás, účastníkoch. Viem, že chodia na pivo, ale neboli vôbec s nami, nepridali sa k našim aktivitám.

Výlet a vzlet na kopec
Ako každý deň, aj včera (štvrtok) sme plánovali ísť ráno na prechádzku niekam do okolitých kopcov. Po dňoch, kedy sme boli dvaja, sme prvýkrát zvýšili počet a boli sme 6. Atmosféra bola iná a decká mali radosť. Ešte väčšiu hovadinu sme vymysleli, keď sme povedali, že večer (po večeri) sa chcema ísť prejsť k vysielaču a nájsť výhľad na nočné Kratovo.
V momente, keď som v hale uvidel čakať 10 ľudí, niektorých v čižmičkách či dokonca v sukni, nebolo som 100% presvedčený o správnosti nápadu. Prekvapoval ma však každý jeden meter, keďže som nepočul, že by sa niekto otáčal a kašľal na to. Na vrchol sme prišli teda všetci 10 a urobili povinnú group fotku.
Čo bolo, ale úplne najkrajšie, boli reakcie ostatných: “wau, toľko hviezd som ešte nevidela”, “škoda, že nemám spacák, ostala by som tu”, “nechcem ani rozprávať, chcem sa len pozerať”, “je to úžasné”, “som rád, že som sa pridal”.
Cestou dole sme trošku poblúdili, čo niektorým participantom značne vadilo, ale keď sa na celú situáciu pozriem spätne, bolo to dobré, prešli sme novou cestou, kde pocit istoty vystriedala potreba pomôcť si navzájom.
Odmena musí byť
Ešte poobede, pri návšteve supermarketu, som uvidel box s nanukmi. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že si dokážem dať nanuk aj 31.12. a našťastie tu bol ešte podobný blázon. Po chvíli vyberania, sme vybrali 1700g zmrzlinu, ktorú sme odložili do mraziaku a plánovali zjesť po večeri. Keďže však prišla prechádzka, zmrzlina ostala plánovanou odmenou.
Keď sme sa vrátili, všetci sa, nič netušiac, zhŕkli na gauče a my sme priniesli zmrzlinu. Plán bol dať ju len odvážlivcom, no keďže oči svietili všetkým, bola otvorená pre všetkých (časť dostal aj recepčný a časníci). Ten pocit, ktorý som videl v očiach mojich nových kamarátov, bol krásny. Všetci sa tešili z úplnej hovadiny, zmrzliny.
Pub či spievanie
Bolo teda asi desať hodín večer, keď sa väčšina našej skupiny pobrala do baru. Zostal som ja, Mariann (maďarská rumunka), Martina (Slovenska) a Gurkan (Turek). Keďže Turci sú trošku divokejší než to poznáme my, zo začiatku veľmi nechápal, ako je to možné, že nechceme ísť aj my, že nám stačí ostať na hotely, mať trošku chill-out a kecať.
Už som sa pomaly poberal do postele, keď som z nejakého dôvodu ukázal video z Turecka, kde nám Ahmed spieval tureckú uspávanku. Gurkan sa tohto videa celkom chytil a začal spievať aj on. Po skončení vyzval nás, vraj sme na rade. Pozerali sme na seba, nie že sme nevedeli, čo spievať, ale ani či vôbec. Dali sme teda Vodu… a po nás išla Mariann a znovu Gurkan. Takto sa vytvoril kolotoč, ktorý išiel asi 2 hodiny. Počas toho sme vystriedali Veselú pesničku, Opri sa o mňa, hymnu a iné.
Neskôr prišli aj ostatní, no ich náražky na to, ako sme sa bavili, nás hneď vyhnali do izby. No nie spať, šli sme sa ďalej baviť. Karaoke pokračovalo Gladiátorom, Adele, Coldplay a tak podobne. Nikomu nevadilo, že spievať nevieme, bavilo nás to, usmievali sme sa. Stačilo zatvoriť oči.
Prečo si tréner, keď sa ti nechce?
Aj dnes som nad tým zase chvíľu rozmýšľal, prečo je ten prístup trénerov taký neosobný a ďaleký. No hneď v nasledujúcom momente som zistil, že sa nemáme spoliehať na niekoho iného. Urobili sme si super program, zabavili sme sa, urobili trošku silnejšie vzťahy a to celé nie vďaka teambuildingu od trénerov, ale vďaka nášmu vlastnému.
Zároveň si hovorím, že som rád za to, akí sú. Je to pre mňa reflekcia, keďže o mesiac idem zase do Nemecka a budem stáť na druhej strane cesty. Teraz budem ja tým, kto je zodpovedný, má odovzdať nejakú informáciu, vytvoriť a utužiť vzťahy. Neskutočne sa na to teším i keď to určite bude ďalší skok aspoň na hranicu komfortnej zóny.

Máme pred sebou posledné dva dni. Tie si ideme užiť, dobudovať kamarátstva a možno aj nejaké zaujímavejšie vzťahy. Články mám ešte nejaké pripravené a určite prídu aj fotky. Vy si zatiaľ užívajte víkend!