Sloboda. Za tú ďakujem. Rodičom, ale vlastne všetkým. Nielen Budajovi, Mikloškovi, Kňažkovi, ale všetkým, ktorí sa posnažili, aby sme žili krajšie momenty, rovnako všetkým, ktorí sa o to stále snažia.

Tak ako každý rok, a začalo to niekedy dávno, možno keď som mal 15, aj tento rok prišiel november, konkrétne ten 17. a ja som cítil silné chvíľe. Pred tými rokmi, tými 24mi som nežil. Ani len sa nevedelo, že vôbec žiť budem. No a možno práve preto sa mi všetky dokumenty, filmy a príbehy spojené s nadšenými študentami štrngajúcimi na námestiach tak veľmi páčia.

Bol to november, nie apríl či máj, nehrali sme záverečné zápasy na MS v hokeji. Na námestiach chýbali veľkoplošné obrazovovky, no vlajky a transparenty boli všade. Nejasalo sa po úspešných akciách, no oslavné chorály sa niesli ulicami. Žolíkom bola láska, ktorá bola skrytá, ale bola pripravená rozhodnúť boj a priviesť na svet radosť.

Rád by som písal aj o tom, ako to naozaj vyzeralo, no viem len jedno. Bolo 18.11. a ja som bol v Prievidzi na diskusii so Štefanom Hríbom, ktorá mala byť hlavne o tom, čo bolo a čo je, no bola aj o prezidentských voľbách, o Róbertovi Bezákovi, o politike a o perspektíve, ktorú máme.

Nechcem replikovať obsah diskusie, vpísať otázky a odpovede by bez kontextu situácie nebolo úplne relevantné. Jednu časť však spomenúť musím. Ako to už býva, bola zastúpená aj staršia generácia a pán mal názor, že za komunizmu mohol ísť na pivo, všetci mali kde bývať, mali prácu. Aká bola odpoveď Pištu Hríba?

Citujem vlastnými slovami: Nebudem tu riešiť peniaze či ekonomickú úroveň, tá predsa nehodnotí či je život lepší alebo horší. Podľa mňa je ale jeden fakt, ktorý hovorí za všetko. Oproti roku 1989 a situácii, ktorá vtedy vládla v Československu máme v priemere o 8-10 rokov dlhší priemerný vek. Čo to znamená? Jednoduchú vec. Môžeme žiť a užívať si radosti a strasti dlhšie a nie o zanedbateľný rozdiel. Môžeme žiť dlhšie a tešiť sa dlhšie. Tento argument pre mňa osobne znamenal veľa. Znamenal koniec subjektívnym hádkam o správnosti červenej či modrej. Je to reálny fakt, ktorý sa nedá poprieť. Dá sa síce zakryť za iné okolnosti, no logickým uvážením je samozrejmé, že má svoju hlavu a pätu.

Pondelkom však “týždeň slobody” nekončil, pretože už v utorok ráno som šiel späť do Bratislavy na konferenciu SlobodaNaživo. Táto akcia, pod taktovkou Tomáša Hajzlera, už zažila dva ročníky v Prahe, no kvôli kapacite v Prahe a vďaka kapacite v Bratislave sa tentokrát presunula do Bratislavy. Šiel som znovu ako dobrovoľník a už počas utorňajších príprav som zistil, že sranda bude, to je hlavné.

Počas konferencie som veľmi nepočúval, nepísal tweety, nezapisoval si poznámky. Dokonca ani neviem, o čom bola väčšina prednášok. Pochopil som však, ako to celé na svete asi chodí. Spíkri, z ktorých väčšina môže schovať vysokoškolských profesorov do vrecka (či už z profesného alebo ľudského hľadiska),  ukázali, že sloboda nie je mýtus. Slovenský princíp “nedá sa” treba zahodiť, byť zodpovedný a vieme zmeniť, čokoľvek budeme chcieť. Všetko uvidíte neskôr vo videách, takže prerozprávať výroky aj tak nemá zmysel.

Čo ale zmysel má, je porozmýšľať, že pravidlá hry sa menia. Nemusíme byť škrečky točiace sa dokola, krysy stúpajúce po schodíkoch vyššie a vyššie, aby nás okolie obdivovali. Sloboda je stav mysle, viac než fyzický. Je to zodpovednosť za seb, svoje činy a uvedomenie si ich…

—–

Ako bude “slobodný týždeň” pokračovať? Musím hlavne vstrebať všetko nové podnety, no už zajtra začína warm-upovou párty 3dňový kolotoč menom Marketing Festival, na ktorý sa chystám pracovne. Teším sa naň, ale možno ešte viac sa teším na novú knihu od pána Košturiaka a na to, ako sa budem učiť kresliť veci naučené od Petronely.

—–

PS: Znova sa potvrdilo, že konferencie sú síce tématické, ale nie sú o téme a väčšinou ani o obsahu. Sú o ľuďoch. Tí im dávajú svoju dušu a robia ten obsah zaujímavým, šírenia hodným, niečím, čo ešte dlho po akcii doznieva v mysliach účastníkov. A pre mňa aj včerajšia akcia bola o ľuďoch. Aj tých, ktorých už poznám, lebo sa znovú ukázali, že sú super, o tých, ktorých som dlho nevidel, ale aj nových, ktorých som nepoznal, či len vedel o ich existencii z Twitterov (áno, ty!). Zase to bola konferencia, na ktorej som si vypočul minimum prednášok, no odchádzam plný (nie cateringu) myšlienok, pocitov, vzťahov.