Vymyslené som mal už asi 4 úvody a rôzne štylistické formácie pre tento post, no nakoniec nechávam všetky v ofsajde a idem na to z hľadiska štylistiky asi najhoršie, ako len môžem, nech sa páči:
Občas sa stáva, že niečo vôbec nečakáš a potom sa z toho stane úplná pecka a to sa včera prihodilo aj mne. Zo včerajšieho večera sa stal jeden z mojich najväčších “športových” zážitkov, no keďže foťák ostal na odporúčanie šéfky doma, videá ani fotky nemám, musíš sa spoľahnúť na moje nadšené rozprávanie.
Na začiatku bolo to, že som šéfke spomenul, či by o týždeň mohla nechať elektriku pustenú aj v noci, aby som si mohol pozrieť finále MS, no keďže to je ešte ďaleko, dohodneme sa. A hlavne, nezáleží ani tak na nej, ako hlavne na počasí, ktoré budeme mať (nuž, ale o elektrike som nechcel, to poviem inokedy). Asi pol hodinu na to mi šéfka hovorí, že o pol 7, teda 30 min pred zápasom príde po mňa Patrick a vezme ma do mesta. Patrick je “taxikár”, človek, ktorému šéfka verí a zároveň jediný domáci, s kým ma pustí do mesta alebo kdekoľvek inam mimo areál centra a školy. Tak som sa pred pol pekne nachystal a nabalil – teda, keďže “všetko nechaj doma”, aj kľúče schoval radšej pod rohožku, mal som so sebou 20 000 ugandských peňazí a 5 hašleriek (na rozdávanie, keby náhodou chceli potenciálny konflikt riešiť uplácaním).
Po krátkej ceste sme sa ocitli v meste a motorku zaparkovali na pumpe. Vedľa nej sa nachádzalo to miesto – “krčma”. V podstate však tie úvodzovky nie sú na mieste. Plastové stoly, stoličky, chladnička s nealkom, pivo, bar. A televízor. Nikoho netrápi, že má uhlopriečku 55cm a teda keď nevychytáš miesto, nevidíš ani trt. Ja som sedel v predposlednom rade, takže som bol oka, síce som nevedel, kde je lopta, ale keďže bol televízor farebný, vedel som, ktorí sú za Argentínu, ktorí za Belgicko. Horšie bolo odhadnúť, ktorí kopú za koho priamo na mieste. Ich intonácia a ostatné vlastnosti prejavu mi dali zabrať, občas som si myslel, že začína bitka, no potom som sa dozvedel, že tí dvaja sú “svoji”, teda obaja Belgičania. Z miestneho jazyka som sa zatiaľ naučil len pozdraviť, takže som ich vykecávaniu rozumel asi toľko, ako obyčajný slovenský fanúšik Lacovi Borbélymu. No jedno som naozaj rozumel, keď spomenuli Slovakia, ale kontext už neviem, ževraj to nebolo nič ofenzívne. Verím im, nič iné mi neostáva.
S pribúdajúcim časom záujem fanúšikov narastal, takže sa pár stolov rozobralo, aby sa kapacita “nafúkla”. Ale nie len ľudí bolo viac, hustla aj pozitívna atmosféra. Po polčase sa dokonca zapli nejaké africké rytmy, takže hlas anglického komentátora som takmer nepočul, za to nohy pod stolom začali reflexívne klopkať občas aj mne, nielen vlniacim sa domácim.
Myslím, že ak by sa zápas vyvíjal podľa najaktívnejšieho fanúšika, výlúčení by boli minimálne 5 hráči a z hľadiska by si stiahol tých pár sympatických fanúšikov jemnejšieho pohlavia. Na keby sa však nehrá, čo ľutuje nielen on, ale aj celý Brusel a plačúci Romelu Lukaku. Skončili sme teda 1:0 pre Messiho. Ja som skončil o 4000 ľahší (teda asi 1,15€) za 4 drinky, ale za to môj žalúdok bol bohatší o Mirindu Green Apple a Mirindu Fruity.
Vysmiaty ako lečo som nasadol a nechal sa odviesť späť do centra. Ak ste niekedy bol v Ríme a nadávali na taliansky systém dopravy, vedzte, že v Taliansku svietia a v Taliansku majú cesty. A to je teda veľký rozdiel! Pri tej ceste som znovu zistil, že to GoPro som si mal kúpiť, lebo ten pocit nie je opísateľný, no aj tak ho nabudúce skúsim zaznamenať aspoň na neGoPro video. 
Ak sa to podarí, ešte minimálne jeden zápas (finále) v meste pozerať budem, z neho sa budem snažiť priniesť aj audiovizuálny obsah, aby ste videli, že futbal je naozaj náboženstvo, pri ktorom sa ľudia správajú rovnako a rozumejú si, aj keď sa ale vôbec nechápu.