Owira

Možno si videl na Endomonde, že som sa dal na nejaké divné chodníčky. Možno si videl na Instagrame, ze mám nové obzory. Možno si zablúdil na moj twitter a dúfal, že dám aj viac než 140 znakov. A možno si aj ty jeden z tých, ktorí mi na FB písali, prečo nič nepostujem. A možno si len úplne náhodou klikol, kde si ani nechcel, nevieš, kde vlastne si, ale neboj, moje Google Analytics majú radi každého rovnako. A ja tiež. Ale aby si nebol ukrátený, tak dosť bolo bullshitingu o týchto bazwordoch, sousl midjach…

Dnes uspesne končí už tretí týždeň, čo som tu. Tu, vo svete, kde mi iPhone nikto nezávidí, lebo nevedia, čo to vlastne je. Ale teraz vážne. Už som tu dosť času, aby som aj niečo skromne napísal, takže here we go…

Kde som?

Pred troma tyzdnami som sa s kratkymi prestavkami postupne presuval zo svojej postele az do Unny. Unna je malicka dedinka, hned vedla mesta Adjumani, ktore je hlavnym sidlom Adjumani distriktu. To znamena, ze som viac nez 500 km vzdialeny od hlavneho mesta Kampala. Som v Ugande. (ak ani to niektorym nestaci, tak to je v Afrike). Pred par rokmi si dobri ludia povedali, ze chcu pomoct prave tu, v najchudobnejsej casti Ugandy, takmer na pohranici s Juznym Sudanom, kde sa to hemzi chorobami, utecencami a momentalne, pocas obdobia dazdov, aj komarmi. Vznikol teda projekt Centra pre dievcata nakazene virusom HIV, ktore pochadzaju z nekompletnych rodin (siroty alebo polosiroty). Projekt si pod seba zobrala Slovenska Katolicka Charita, teda pod jej menom sa tu uspesne rozvija a rastie uz takmer tri roky.

Čo robím?

Mimo centra, v ktorom dievcata byvaju a “ziju svoj sen”, sa priblizne 2 km od neho nachadza zakladna skola, ktoru navstevuju. Tam minuly rok, za podpory Unesco a Uradu vlady SR, vznikol druhy projekt, ktory nesie zastitu Charity. Na ZS sa vytvorila a zariadila pocitacova ucebna, so vsetkym prislusenstvom, co k tomu patri. Detom, ale i dospelym, celkovo teda komunite okolo tak je umozneny pristup k pocitacom, internetu, tlaciarni, co je stale rozdiel oproti okolitym dedinam ci skolam. Po univerzite, kedy som k dospel nazor, ze je dolezita v takej miere, aku si clovek od nej predstavuje, som sa teda vratil o par rokov spat. Uz mesiac chodim s ruksakom “na zakladku”, kde je mojou ulohou ucit. Seba i deti a komunitu, ktorej sucastou som sa na isty cas stal.

O tom, onom, inom a ostatnom, ako aj vsetkom dolezitom budu urcite este dalsie clanky. Je toho vela, co vam mozem, viem a chcem povedat // napisat. Ak vsak mas nejaku konkretnu prosbu, ziadost, otazku alebo vec, ktora ta zaujima, napis dole do komentaru alebo na email a ja sa budem snazit odpovedat!

Ak vás táto téma zaujíma, tak postupne budem zverejnovať aj ďalšie blogy. Niekedy je však ťažké usporiadať si myšlienky pri toľkých podnetoch. V každom prípade, názory prezentované na tomto blogu sú moje osobné a nemusia reprezentovať stanovisko SKCH.

Pridaj komentár