Poď.
Už len kúsok.
Už len kúsok a bude tu občerstvovačka.
Už len kúsok a budeš tam.

Bol 17. august 2014, nedeľa a my sme sa v Sade Janka Kráľa v Bratislave tešili. Orlosupy zdolali 345 kilometrov dlhú trasu naprieč Slovenskom, vo svojej MIX kategórii skončili 6. a celé to bol jeden obrovský zážitok. Už vtedy ma však Luky, náš kapitán, začal lámať na niečo lepšie, výživnejšie, ževraj si treba stanoviť ďalší cieľ a vymyslieť väčšiu výzvu. Týždeň stačil na to, aby som pochopil, že má pravdu, že sme predsa dostatočne “sprostí” na to, aby sme si vymysleli ďalšiu blbosť. A tak som 25.8. zaplatil štartovné na svoj prvý maratón, na Medzinárodný Maratón Mieru v Košiciach, najstarší maratón v Európe.

6 týždňov

Presne toľko ukazoval kalendár do štartu. To bola moja porcia tréningu. Skúsiť nabehať nejaký objem, nezraniť sa, nepretrénovať sa, vložiť si do hlavy myšlienku, že to dám. Hneď na začiatku som si chcel vytvoriť tréningový plán, no už tu nastal prvý problém. Všetky tréningy sú na dva, resp. tri mesiace, nič nie je na 6 týždňov. Postupom času som zistil aj dôvod, posledný mesiac už je určený na doladenie formy, ale hlavné porcie sa jazdia skôr. No nevadí, skúsime to nejako aj tak. Prišli krásne behy v Tatrách, kedy som si zamiloval trail, veľké porcie doma, Hamburg na LETku v Prievidzi, Night Run v Bratislave. Celý tréning však bol nakoniec pocitový, nemal som tabuľky, išiel som, koľko som chcel a mal chuť. Za 5 týždňov prípravy (posledný nerátam) som nakoniec zabehol 274 km. K tomu nejaké porcie cyklistiky a turistiky, mal som pocit, že to bude dobré, že to dám, že cieľ je bližšie, než reálne je.

Všetko by bolo priam ideálne, keby sa znova dva týždne pred pretekom neobjavili aj u bežcov tak obľúbené shin splints – zranenie, ktoré človek v horších prípadoch, ktoré u mňa kulminovali práve posledné dni pred pretekom, cíti aj pri bežnoch kráčaní, vlastne pri každom jednom došľape.

3 hodiny warm-up

Luky, ja, Radka, Stocky – posádka Orlosupov na MMM + Matúš

Sme v Košiciach. Stojíme na štarte. V tom momente to už vo mne vrelo. Nervozita, strach, nadšenie, vysoké očakávania vo mne zmixovali pocity, ktoré však boli vysoko pozitívne, veľmi som sa tešil a čím bližšie bol štart, tým viac som si užíval tie momenty, zároveň uvedomoval, čo ma naozaj čaká. K tomu sa pridal dosť zlý pocit, pretože som sa nestihol a to nebýva dobré, lebo väčšinou potom musím sa niekde na trati, ale nevadí, budú toi-toi-ky.

Prvé kilometre sú super. Na námestí stovky ľudí, hudba hrá, mesto žije, my sme si nastavili pohodové tempo a hneď od začiatku sa vzdiaľujeme vodičovi určujúcemu tempo na 4 hodiny. Asi po 400 metroch som si splnil jeden zo snov, ktoré som si určil, keď som zistil, že na MMM ide aj Majo Srnik, slovenský ultrabežec, žijúci v Kanade a vyhrávajúci 100 km//míľ dlhé súťaže, kade-tade po svete. Ak sa pýtate, prečo to robí, pozrite si fotky. Hneď na začiatku som ho uvidel, ako beží okolo mňa, tak som sa mu, ako celebrite prihovoril a zaprial veľa šťastia, ale hneď potom prefrčal okolo mňa a šiel si svoje.

My sme si šli krásne, orlosupie tempo, všetci vedľa seba. Prvá sa od nás oddelila Radka, ktorá šla len polku a mala teda rýchlejšie tempo, asi po 10 km sme už stratili aj Stockyho a tak sme si s Lukym šli tempo, ktoré sme mali v pláne ísť (ha-ha-ha). Bežíme v podstate v pohodičke, na 18 km nás predbieha veľká skupinka na čele s 4hodinovým vodičom a Jankom Mečiarom z TV Joj, s nimi sa ako tak držíme, ale nechcem to siliť.

Po dvoch hodinách behu (zatiaľ súvislého) sa väčšina bežcov odpája a smeruje do cieľa, my to zatáčame (ne)dobrovoľne do druhého kola. Na druhej strane už šprintujú do cieľa Keňania a tak zatlieskame, zaslúžia si to. Oveľa viac sa však zameriavame na občerstvovačku, prvý krát je totiž na stoloch aj jedlo. Nadšený si beriem 3 Marína keksy, avšak dám do seba asi len dva, aj to len z toho čistého nadšenia. Na cca 24 kilometri sa nechávam inšpirovať skupinou spolubežcov a tiež navštívim prírodné WC popri trati, radšej tu, ako medzi panelákmi. Hmm, ale keby to bolo také jednoduché, zastaneš a zisťuješ, že nohy bolia, ale hlavne čakáš a čakáš… Pomaličky strácame sekundy na nahodené tempo zo začiatku, ale motivačné pokriky do duše to nejakým spôsobom stále vedia nahradiť. Vylievam do seba tekuté magnézium, pretože postupne už začínajú aj nohy ťahať.

Začína maratón

Prechádzajú okolo nás starší, hlavne skúsenejší bežci a tešia sa. Ževraj konečne začína maratón. A je to tak. S tým, ako dvojku na začiatku kilometrovníkov nahradila trojka, teda od 30teho kilometra, zrazu nohy majú každým krokom o pár gramov naviac. Každá jedna občerstvovačka sa stáva vykúpením, tých pár metrov chôdze je darček, na ktorý sa teším celé dva kilometre, ktoré pomedzi to bežím. Bežím. Kiežby som bežal, už len vláčime a ťaháme nohy za sebou, už je nám jasné, že to nie je o čase, ale o tom, že chceme prísť do cieľa. Na približne 33km nás dobieha Mišo, ktorý povzbudí a hádže nám rukavicu, aby sme sa chytili. Luky už nemôže, ja si hovorím, že to skúsim, hoci Lukyho nechávam tak a z toho nemám ani trošku dobrý pocit. Mišo to hecuje, nie len seba, či mňa, ale hocikoho na okolo a práve o tom ten pretek je. Každým jedným prejdeným kilometrovníkom si v hlave počítam čas, ako to asi vyjde, keby som odteraz do cieľa už len kráčal, každou jednou občerstvovačkou mám na jazyku slová, ktorými Miša pustím a ja si začnem kráčať. Hlava je však silná, našťastie a až po 38 drží. Tam mu hovorím, nech ide, že ja si kus vykráčam. Stíham dokonca jednému bežcovi natiahnuť kŕče, aj o tom ten beh je. Trošku oddýchnutý ho hecnem, nech sa pridá a ide so mnou, ale už žiaľ bežať nevie, tak len kráča. Ja asi po kilometri a pol znova dobieham Miša a tentokrát, prvýkrát po 4 hodinách behania, som ja ten, ktorý pomáha ťahať. Posledné metre a zákruty a sme na námestí. Čaká nás ešte pár metrov, ale ja už potichu zatínam päsť, lebo viem, že cieľ je nadosah. Posledných 200m sme si ešte dali šprint (v úvodzovkách) a zamestnali aj fotofiniš kameru.

Tak zaťatú päsť som ešte nikdy, v cieli žiadneho svojho preteku nemal. Nikdy som nebol tak šťastný a nebol tak rád, že tá pomyselná páska už je za mnou. Tých 42,195 km je nekonečných, ale keď ten koniec konečne chytíš, zaplaví ťa skvelý pocit.

ja & Luky – Prvomaratónci po preteku

100x počuť a raz zažiť

Aj ty si sa ma asi už spýtal, aké to bolo. Nuž tak ako pri iných zážitkoch, prvýkrát si to krásne predstavuješ, ale ani trošku to nie je tak, ako by to malo byť.

Predtým, než som sa na svoj prvý maratón vydal, veľa som o tom čítal, veľa som o tom počul. Pravda je však taká, že nič z toho mi to nedokázalo vysvetliť tak ako nedeľa 5.10. a dve koliečka košickými ulicami. Až tie mi naozaj ukázali, čo je to maratón, čo všetko sa za ním skrýva, prečo to ľudia robia, prečo to robím ja. Preto je naozaj ťažké, povedať ti, aké to je. Poviem ti len jedno: obuj sa, choď von a bež. neprestaň. nemusíš ísť 42 km, stačí kúsok. ten pocit za to stojí.

PS: díks Luky, Mišo, Stocky, Maťo, Caggy, naši aj všetci, čo čítate až sem.

PS2: že čo bude ďalej? dozvieš sa čoskoro!!!