Nohy ma bolia. Nestíhame. Málo jem a pijem. Nevyspatý som. Čelovku nemám. Nepoznám trať. Prší. Zima je.

Dalo by sa to určite popísať aj viacerými slovami, ale myslím, že môj stav bol presne taký, ako slová vyššie.

18:25 – Prichádzame 5 minút pred koncom registrácie. Hľadám a skúšam tipovať to správne oblečenie. Čipujem sa a pripínam číslo. Naberiem nejaké tyčinky na prvú etapu. Posledná pusa a čau!

1) Brezová pod Bradlom – Dobrá Voda

Tri, dva, jedna, štart. A ty kokos, hneď na začiatku si to vybehnime (vykráčajme) hore zjazdovkou. Pokloníme sa M.R.Štefánikovi pred Mohylou a bežíme smerom do Brezovej. Cez lesík klesáme, potom prebehneme centrom a na jej konci (či začiatku) vbiehame späť do lesa, kde začínajú prvé stúpania. Občas aj pobehneme, no snažím sa chalanov krotiť. Prijímame prvé rady od skúšenejších borcov na trati a naozaj si pritakávame, že bežať veľmi od začiatku neradno. Takže do Dobrej Vody v kľude a pomaličky dorazíme s pocitom, že začiatok už máme za sebou.

2) Dobrá Voda – Buková

V podstate na začiatku etapy, hneď na prvom poli chytáme krásny dážd. Celkom silný a plynulý, takže ak toto má byť silná skúsenosť o hlave, naozaj bude. To nám pritakáva aj ďalší kolega, skúsený stovkár, od ktorého pokorne prijímame ďalšie rady. Absolvujeme si prvé štikacie mŕtve kontroly (hneď tú prvú sme o pár metrov prebehli a vrátili sa aj vďaka iným bežcom, ktorým nám pomohli). O pár kilometrov ďalej si na noc “adoptujeme” kolegu, ktorý ide sám. Kráčame spoločne až pod začiatok stúpania Záruby, teda plánovanú chuťovku tejto etapy. Tešíme sa a bojíme zároveň. Ide to však celé bezpečne a plynulo. Nikam sa neponáhľame a odmenou nám sú výhľady na vysvietené obce v okolí. Cestou stretávame záchranárov, našťastie bez potreby pomoci a cez Ostrý Kameň sa spúšťame do cieľa etapy. Ešte predtym nás stihnú predbehnúť prví štafetári, ktorí síce vyštartovali o 4 hodiny neskôr, ale bežia ako s vrtuľou v nohách.

3) Buková – Sološnica

Bude to dlhé. A ževraj plynule do kopca. Noc – tma, ticho, mĺkvo. To znamená jediné, chcem spať. Stúpame neustále smer Vápenná, po chvíli začne stúpať aj Slnko. Síce to nie je ráno ako z ríše snov, ale som spokojný aj za to rozliate mlieko všade navôkol. Asi 4 krát si myslím, že toto už je ten finálny kopec, ale ešte sa škriabeme vyššie a vyššie, až naozaj prichádza Roštún (Vápenná), po ktorej je krutý zjazd do Sološnice. Tu ešte asfaltová prechádzka cez celú dedinu na občerstvovačku.

Toto bola prvá etapa s čiernymi myšlienkami. V Sološnici si naozaj nie som istý, koľko ešte dám a aký silný zmysel to celé ešte má. Aby som pocítil aspoň malú zmenu, prezúvam boty z TrailFreakov na niečo tažšie, s väčším dropom a troškou ochrany pre nohu. Ja dávam jedlo, Peťo aj kávu (instantnú!). Stocky, toho sme na jeho prosbu nechali v lese niekedy v polovici etapy. Prichádza na občerstvovačku pár minút po nás, ale je jasné, že Sološnica je jeho cieľom pre rok 2015.

4) Sološnica – Pezinská Baba

Po prvý krát prichádza matematika. Asi by sme mali makať, ak to chceme dať. O 7:00 teda znejú zvony Sološnického kostolíka, čo znamená jediné. Musíme začať behať, aspoň miestami. Vybehneme Taricové skaly, ktoré išli až prekvapivo ľahko a čakáme, kedy sa objaví Vysoká. Ten kopec som dovtedy nepoznal a priznám, bol to dobrý pocit. Cestou dole stretáme bežcov idúc dole, to je optimizmu, že máme koho dobiehať. Ale trt. Taký zlý kopec, nedá sa bežať, miestami sa nedá ani kráčať. Tak sa z kopca aspoň vycikáme dole. Pomaly zisťujem, že hlavu mám celkom ok, že dnes by to mohlo ísť, snažím sa preto chalanov potiahuť, ak sa dá. Peťo však začína cítiť nohy. Ja sa na Babu odtrhnem a prídem pár minút pred ním. Dáme polievku a rozhodneme, čo ďalej.

5) Pezinská Baba – Kamzík

Skúšam znova počítať. Snažiť sa ešte o UTMB body? Možno by to šlo, no cieľ je hlavne prísť do cieľa, ten mám jasný. Nebudem teda pretekať. Aj Peťo sa zahryzne a ide, pôjdem s ním. Za Somárom už však má toho dosť. Pľuzgiere a kolená, posiela má dopredu. Chytám sa teda Maťa (kolegu bežca) s jeho pacerom, pevne rozhodnutý vydržať to s nimi minimálne na Kamzík. Dobiehame Jura a Roba, začína to vyzerať ako tréningová skupina. Chalani nastavujú celkom tempo, začína to naozaj bolieť, ale držíme sa. Na Bielom kríži dávame mini-pauzu, chalani pivko a idem sa točiť posledných pár kilákov na Kamzík. Potrebujem sa držať chalanov, sú domáci, poznajú trasu. Hore-dole po lesoch, mozog nestíha a ja veľmi netuším, kde som, resp. koľký krát už daným miestom bežím. Trvá to takmer večnosť, ale konečne lanovka. Nemyslel som si, že to príde, no ja sa na ňu dokonca teším!! Vybehol som si ju ako po pár kilometroch od štartu a hurá, občerstvovačka, kde ma čakajú rodičia a pacer (Ivo).

6) Kamzík – Devín

Viem, že to dám(e). Je síce veľa hodín a UTMB body kašlem, ale prezujem boty na niečo viac cestné a vypínam mozog. Viem, že odteraz je tu Ivo ten, kto má strážiť čas a hľadať značky. Zbiehame do Bratislavy, kde to bude viac asfaltové a menej trailové, začína city trail exkurzia – Horský Park, Slavín, haciendy papalášov, Mlynská dolina a potom späť hľadať lesy, hľadať Kobylu. Stretávame bežcov, ale žiaľ, takých bez čísla, dávajú si svojich pár kilometríkov okolo domu. S jedným pokecáme, aspoň cesta na Kobylu ubehne rýchlejšie. Hore je naozaj pekný výhľad, ale my radšej zbiehame do Devína, lebo odtiaľ to bude už len 17 km, odtiaľ to už bude “len dobré”. Napapáme sa, posedíme, pokecáme a (do prdele), poďme!!

7) Devín – Bratislava

Obiehame hrad a hneď za ním je krásne, Slovanské, nábrežie a sútok Moravy a Dunaja. Nikdy som tam nebol, ale je to podvečer naozaj pekné. Hľadáme kontrolu, ktorú nám mierne na občerstvovačke po našej otázke naznačili, no tá nikde, tak s miernymi vnútornými pochybami pokračujeme ďalej. Ďalej znamená znova do lesov a do noci. Mne o chvíľku dožije Petzlovka, tak idem na rezervnú čelovku, no tá je slabšia. Tma, únava, strašidelný les, to kombo premených začína byť neúprosné. Hľadáme svetlo na konci tunela, resp. na konci lesa. To sa k nám z Dlhých Dielov postupne aj pridáva. Schádzame “strmhlav” späť do mesta. Na Devínskej mi to už postupne dochádza a začína veriť viac, než doteraz. Viem, že Dunaj nás tam už nejako “doprovodí”. Chytáme sa ho a začíname odpočítavať: jeden most, druhý most, tretí je zbúraný, takže pri ďalšom to už bude. Vidím Eurovea, dávam Hi5 s Ivom a poďakujem mu. Ešte ako tak dokážem zatať päste a uvedomiť si to. HOTOVO.

Moja crew ma víta transparentami, dostávam medailu od organizátorov. Ďakujeme a gratulujeme si navzájom, pretože ani bez jednej strany by to nebolo možné. Dávam cieľový guľáš, posledné veľké ĎAKUJEM, sadám do auta a padám do kómy. Tam niekde končí jedna etapa môjho vzťahu so #ŠtefánikTrail.

Na koniec len ešte jedno poďakovanie. Tým, bez ktorých by to nebolo:

Článok je písaný 23.6., teda 4 dni po skončení. Budú ešte určite pridané fotky, videá a možno aj nejaké menej emotívne, ale viac praktické rady.