O tom geek podujatí som sa dozvedel už minulý rok, kedy som čítal reportáže niektorých súkmeňovcoch na blogoch, twitteroch a iných fejsbúkoch. Registroval som ho aj tento rok, ale keďže mi “early bird” lístky za 30£ ušli, vyhodil som akciu z hlavy. Až keď som na sociálnej sieti našiel ponuku od kamaráta Juraja, že sa môžem sa stať vyslancom Rozbehni sa! a užiť si Campus Party zdarma (asi ako 99,9% účastníkov, vďaka Ti, Networker), prišlo to správne slovenské: keď dávajú, ber.

Organizácia pred

Politicky korektné vyhlásenie by znelo: dalo sa to urobiť aj lepšie. Nejaké emaily som dostal, že som oficiálne potvrdený ako účastník a pod. Tri dni pred plánovaným odchodom, keď už som si na ďalší týždeň začínal spriadať plán B, nám dokoncal prišiel aj email, že odchod naozaj bude a autobusy prídu. Radosť z emailu vystriedalo rozčarovanie, že cesta do Londýna bude trvať cca 37 autobusových hodín (čiže približne toľko, za koľko by to dal aj Sagan na bicykli). Prišla radosť no.2 odchod posunutý, rožčarovanie no.2 posunutý na 3:45 v nedeľu ráno, čo pre nás mimometropolových znamenalo 5hodinové “stokujeme vonku”.

Organizácia – akcia

Slečny držiace tabuľky so šípkami nalepenie tabuliek na stĺpy – prečo nie, ale keby tam mám stáť ja… no treba povedať, že so slečnami to boľo oveľa krajšie riešenie.

X-metrové rady na registráciu sa možno dali vyriešiť lepšie, ale zvládli sme. Každý dostal nálepky na svoje elektronické zariadenia a tie boli pri každom vchode a východe kontrolované, aby si človek neodniesol okrem svojich aj iné. SBS-kári kontrolujúci batohy boli príjemný, často sa niečo pýtali, takže kontroly neboli také otravné. Posledný deň sa nám dokonca dovnútra podarilo prepašovať aj pivko, takže sme si sledovanie futbalu vychutnávali s pocitom alá škola v prírode (najskôr sa poriadne poobzerať či nikto nejde).

Organizácia – po

S blížiacim sa koncom akcie nám vyvesili aj plánované odchody a príchody autobusov. Slovenská výprava v tom momente nevedela, aké pocity majú prevládať. Pre ilustráciu doba jazdy:

Londýn – Praha (24 hodín)

Londýn – Temešvár (38 hodín)

Londýn – Bratislava (37 hodín)

Asi nikomu takáto matematika nesedela, ale neskôr som sa od človeka z O2 dozvedel vysvetlenie, prečo sme mali slovinských autobusárov v slovinských autobusoch a takúto matematiku. Bratislava nie je Ľubľana a Slovensko nie je Slovinsko. Stáva sa.

Stany sme poporiadku, na Slovákov, pokosili (oficiálny pokyn bol zobrať si stan a upratať tak halu) a vybrali sa k busom. Boli sme menšia posádka než cestou do VB, takže väčšina z nás mala 2sedačku. No keď má človek skoro 2 metre, ani 2 miesta nepomôžu. Našťastie sme trajekt zvládli bez problémov a šofér sa nutne nedržal plánovaného príchodu a tak sme po cca 23 hodinách boli šťastne v BA.

Akcia z pohľadu obsahu

Osem pódií priamo vo vnútri O2 arény, každé s iným zameraním počas celého týždňa. Mimo to workshopy, barcamp a priestor určený na recruitovanie nových ľudí. Spomedzi tohto si každý mohol vybrať podľa svojho gusta alebo si dopriať voľno a len “nasávať atmosféru a vôňu pomaly horiacich diskov”.

Pre mňa patria medzi top zážitky prednáška Butchnella, zakladateľa spoločnosti Atari a takmer aj 1/3 vlastníka Applu a workshopy skupiny 3 pánov, ktorý svoje dielo nazývajú The Spring Project. Snažia sa v ľuďoch odhaliť ich silné stránky a nájsť ich brilantnosť. Veľmi pozitívna je tiež skúsenosť z reverse mentoringu, ku ktorému sme sa dostali ako zástupcovia Think Big programu. Každý z nás dostal k sebe do dvojičky senior managera z O2 a mal cca 45 minút času. Ako a kde tento čas bolo len na nás. Tak, ako sa ja často nestretávam s podobným “white-collar” ľuďmi, ani oni nemajú veľa možností baviť sa s 20’s.

Londýn

Odchádzal som s veľkými plánmi, ako si popozerám Londýn a nakoniec som sa do mesta dostal len jeden deň. Môžem však povedať, že aj keby som po ňom behal týždeň, bolo by to asi málo. Prechádzka centrom ma utvrdila v tom, že sa do Londýna chcem určite (aspoň na výlet) vrátiť. Príjemné prostredie, otvorení a milí ľudia, to je moje skúsenosť. Dokonca aj slnečné počasie, ale tu som realista.

Top zážitok —> lanovka Emirates, ktorú sme mali hneď vedľa miesta, kde sme bývali. Vybrali sme sa na ňu podvečer, unavení z celého dňa, ale že treba vyskúšať. Približne 7£ za spiatočný lístok mi v prvom momente prišlo dosť, ale svoj názor som prehodnotil hneď v momente, ako som uvidel Londýn predo mnou. Tu radšej budem šetriť slová a ponúknem vám obrázky z ponad Temže:

Zážitok na poslednú chvíľu:

V sobotu ráno, pred odjazdom, sme sa ako väčšina Campuseros vydali vrátiť naše Oysterky (oyster card – čipová karta pre MHD). Keďže chuť na depozit prišla na každého a okienko otvorené len jedno. Rad sa skôr zväčšoval než zmenšoval. V tom prišla pani, zamestnankyňa dopravného podnikuna ponúkla 2 možnosti:

prejsť zadarmo na ďalšiu zastávku, vrátiť kartičku a zadarmo sa vrátiť späť.

pozberať všetky kartičky od kamarátov a známych, poslať ich poštou a spätne mi oni poslali šek.

Pri prvej možnosti si hovorím, fajn, sme vo vyspelom meste, funguje to tu trošku inak, než sme zvyknutí. Pri druhej som sa takmer posadil na zadok. Nuž, dopravné podniky, učte sa…

Fotoriťkogaléria: