Celé to začalo banánom. Skrytým v ruksaku, len pár hodín po tom, ako sme sa spoznali. Bolo to dávno, ale ten deň si pamätám dodnes. Celý víkend. Počasie, miesto, všetky screenshoty mám uložené a to som vtedy ani nevedel, že čo to slovo znamená. Stretol som ju pred skoro 7 rokmi a boli sme blízko už vtedy. Ďaleko, blízko. Nevedel som, čo to vôbec znamená, ale tých 9 čísiel predstavujúcich jej ICQ číslo pre mňa znamenalo viac než mať 9 cifier na účte.

Spočiatku to boli minúty, ale čoskoro už hodiny. Presedené pred počítačom, pípajúce správy, ktorých zvuk bol v tom čase niečo ako tlkot srdca. Bolo toho veľa, pomaličky sa z toho stávala vznikajúca encklopédia, čo sme o sebe vedeli. Bez ohľadu na to, kde sa jeden či druhý z nás nachádzal, sme si museli vymeniť príbehy ďalšieho dňa. Pridal sa zvuk ďalší. Zvuk prezváňania. Zvuk, za ktorý môžem poďakovať Morandi a ich Angels, lebo vtedy sme boli spolu.

Videli sme sa pár krát za rok, ale vedeli sme veľa. My sme vedeli, ostatní to videli. Len my nie. Neskôr som ja už aj videl, ale stále sám. Nebolo to vtedy jednoduché, boli to ťažké chvíle. Farby sa striedali, dúhu striedala tma, miestami to bola čierňava. Ale vtedy som už vedel, že ju mám rád a nikto iný mi v tom nezabráni. Len ja sám. Vedel som prekážky sú vysoké, ale bol som drzý, vedel som, že ich preskočiť dokážem.

Pomohla mi. V dobrom, aj v zlom. Bola to x-tá prekážka, po ktorej rozbití prišla zmena. Zakrútila sa mi hlava. Dve slobodné duše zrazu tvorili jednu. Fyzicky vzdialenú, ale blízku. V podstate nič nové. Boli to dni, týždne, mesiace. Boli to roky. Šťastné chvíle, momenty radosti a nekončiaceho šialenstva. Obrazy, ktoré dokážem opísať kedykoľvek. Naučila ma veľa, naučila ma ľúbiť, naučil som sa ľúbiť. Učil som sa každý deň.

– – –

Stratil som ju. Nie je to moja chyba, nie je to jej chyba. Je to fakt. Môžem si ale za to sám, nikoho iného za to viniť nesmiem. Spravil som kroky, ktoré neviedli cestou, ktorú som objavovať chcel. Šiel som inam.

Vieš, sám netuším, čo sa stalo. Neviem, čo som urobil. Ak aj viem, nedokážem vysvetliť, prečo som konal, ako som konal.

– – –

Vedel som, že mi v tom nikto iný nezabráni. Iba ja sám. A tak sa aj stalo. Stal som sa zlodejom. Ukradol som lásku k životu mladého dievčaťa. Trvalo to, ale zistila to. A tak budem pykať. Musím ísť do väzenia, sklopiť hlavu a svoju vinu spravodlivo odčiniť. Priznal som sa sám a som za to rád. Vyzerá to, že ešte stále nebolo neskoro. Ona to dokáže, je silná. Ty to dokážeš, si silná! Dokážes žiť, ľúbiť. Tak ako predtým. Budeš šťastná. A ja budem bojovovať. Tak, ako si ma pamätáš.

Ľúbim ťa. Prepáč mi, že som Ťa okradol.