Predstav si, Edo…

…že bojuješ a snívaš. Nastúpiš na cestu bojovníka a bojuješ. A dokonca ani nevieš, o čo. Máš predstavu, možno sa to dá nazvať snom. Sám nevieš, do akej miery je idealizovaná, koľko reality sa v nej skrýva. Ale si si istý tým, čo robíš. Vieš prečo. Vidíš tam vpredu zmysel, ktorý ti dáva energiu a silu, dobíja ťa v momentoch, kedy pochybuješ, či správna odbočka nebola tá druhá.

Predstav si, že ako tak bojuješ, vpre väčšinu ľudí odpadáš, smejú sa, lebo ten zápas nazývajú dopredu prehratým. Si pre nich Don Quijjotom a mlyny, ktoré ničíš ževraj ničia len Teba. Dokonca si to niekedy sám pripúšťaš. Sú to momenty, kedy strácaš silu a nie si si istý, či tvoj smer je správny, sú chvíle, kedy sa pozeráš do bielej steny a začínaš pochybovať o sebe samom.

Ty tam ten obraz vidíš, máš ho pred sebou. Je krásny, farebný. Pestrý. Žiari a svieti. Je taký dlhý, že ani nevidíš jeho koniec, nezaujíma ťa, lebo vieš, že ten obraz koniec nemá. Tie farby pre Teba koniec nemajú. A práve toto vedomie Ti pomáha. Vďaka nemu sa nelámeš, ale ideš ďalej. Lámu ťa iné veci. Okolnosti, ľudia. Nevieš, či to ovplyvniť dokážeš, alebo nie. Aj keď sa snažíš, máš pocit, že padajúce kamene nedokážeš zastaviť.

Sú to dni a noci, ktoré tráviš pri počítači. Hodiny, počas ktorých JU čakáš a vieš, že ona príde. Alebo len čakáš, aj keď vieš, že ju nezaujímaš? Vieš, že nepríde, ale čakáš? Prečo, keď ti ostatní hovoria, že to robiť nemáš, že to za to nestojí? Na to ti, žiaľ, neodpovie nik. Ani ty sám nevieš odpoveď. A hľadať ju budeš asi celý život.

Áno, prichádzajú chvíle, kedy máš namále, kedy si nalomený, hodiť skicu do koša, vyhodiť. Zobrať nový hárok, nepoužité pastelky a kresliť odznova. A v tom príde zmena.

Nevieš, čo sa stalo. Nezaujíma ťa to. Je ti to jedno. Žiješ pre moment. Pre ten jeden, kedy sa sínusoida preklápa a ty ideš nahor. Krivky sa stretajú a idú od tohto momentu spoločne. Teba nič iné nezaujíma. Dýchaš zrazu úplne iný vzduch než bolo doteraz. Je sladší, plnší, nechceš z neho vynechať ani dúšok…

~~~

Predstav si to, Edo, že robíš hlúposti. Si v galérii a ty si stratil svoj obraz, máš ho v rukách, ale pomaly ho rozbíjaš. Nevieš ani sám prečo. Nerobíš tak naschvál. Pozeráš sa naň a farby sa z neho strácajú. Ale ty sa len pozeráš. A stojíš, nehýbeš sa.

Rozmýšľaš, nie je ti to jedno. Bojoval si. Hľadal si svetlo, našiel si oheň, ktorý ťa zapálil a ty si neskutočne horel. Dával si svetlo, teplo, energiu, lásku. A teraz to všetko strácaš. Kvôli sebe, pripúšťaš. Kvôli komu? Kvôli čomu? Srnky tušia, ty nie.

Bojoval si, ale teraz nevládzeš. Chceš, stále. Ale nedokážeš sa pozbierať, nájsť všetky tie útržky a dať ich dokopy. Sú to rany. Do hlavy, do srdca, do duše. Bolia, štípu, režú. Teba, ju, všetkých.

Ale predstav si, Edo, vlastne si nič nepredstavuj, lebo toto je realita, že ty si stále ten istý bojovník. Stále ten obraz máš, stále ho chceš pritiahnuť. Stále sa budeš snažiť. Nenecháš ho odplávať. No budeš bojovať inak. Budeš ho ľúbiť, budeš ju ľúbiť. Najviac na svete. Bude pre teba stále tým, čo máš vnútri, v sebe skryté. A necháš jú ľúbiť.

ĽÚBIM ŤA.