Tento článok mal byť vážny. Resp. mal byť neosobný, nie ďalším verejným výpiskom z denníčka, ale úvahou na tému našich každodenných, veľkých i malých rozhodovaní. Mal byť o tom, ako ľutujeme činy, ktoré sme urobili, aj keď je nemožné urobiť ich inak. Mal byť o hľadaní ideálnych rozhodnutí.

Dokonca som ho už mal takmer napísaný, ale použil som (naschvál) tlačítko backspace a rozhodol sa (vidíš, rozhodovanie!) napísať zase raz niečo zo mňa). Ale zároveň o rozhodovaní…

—

Posledné týždne boli veľmi rýchle, posledné dni nemenej. Tento celý zhon sa mi páči, hýbe sa, ale na druhú stranu nemám čas, resp. v poslednom období som si času, kedy by som sa stretol sám so sebou, doprial veľmi málo. Tlačím pred sebou veľké rozhodnutia a otázky, ktoré síce tlačím s veľkou ľahkosťou, no neuvedomujem si, že som ich nenechal za sebou, že si ich stále ťahám so sebou.

Posledných pár dní som žil otázkou, čo s končiacim sa internátom. Čo s Brnom. Ostať? Ísť preč? A kam? Domov? Alebo do Bratislavy? Či nebodaj úplne preč?

—

Je pondelok, zase nových 7 dní, ktoré sme dostali. A ja som sa rozhodol. Asi som si ešte ráno, keď som zoskakoval z postele myslel, že to bude dnes inak, no momentálne sa teším z toho, ako som to vymyslel!

Na tento víkend mám 4 rôzne pozvánky, ževraj by som mal ísť do Krakowa, kde sú krásne Vianočné trhy a mal by som očistu, lebo je tam môj “osobný psychológ”, do Viedne, kde ma tiež čakajú trhy, punč a pár motivačno-demotivačných slov, pár končiacich ilúzií o škole, do Žiliny, kde bude ďalší StartupWeekend s komunitou skvelých ľudí a možno aj vlastným rozvojom nápadu a tiež zostať v Sebedraží, cítiť domov, spomaliť, zažiť trošku kľudu a ticha. A to je jeden víkend, ale je tu ďalších pár dní, ďalšie možnosti.

Často je práve vyššie popísané to, čo mi kalí hlavu. Rozmýšľam a hľadám ideálne rozhodnutie, riešenie, ktoré bude najlepšie. Ale práve ten proces mi berie energiu, dostáva ma do depresií. Namiesto toho, keď sa rozhodnem a idem niekam, vôbec to nemusí byť najlepšie riešenie, ale je to to, ktoré urobím, cítim sa skvelo. Niekto tomu hovorí čaro spontánnosti, ja si myslím, že je to stále len o tom neriešiť, čo všetko som mohol urobiť, ale byť tam, kde som.

—

Dnes som sa teda rozhodol, že internát mám ešte ďalších pár dní, dnešok strávim zase na ceste z Brna (cez BA) domov. Možno stihnem nejakých ľudí, nejakú kávičku a nasledujúcich pár dní budem doma. Trošku si oddýchnem, začnem zase makať na sebe a po mesiaci budem môcť cítiť vôňu domova. Zapálim oheň v krbe, otvorím víno… Pôjdem na prechádzku so psom (naozaj!), pôjdem pozrieť babku s dedkom, dáme pekáreň, futbalík na umelej tráve.

Ale čo bude po štvrtku, to ešte netuším. Ak niekto tuší, tak nech mi povie… Pretože stále viem, že týchto pár dní doma nebude o spomalení. Hlavu mám stále plnú myšlienok na prácu, školu, projekty. Takže naozajstný oddych príde asi až neskôr. Plánujem urobiť chatu, retreat na Kysuciach, čo bude akcia zameraná čisto na vypustenie všetkých problémov a vecí, ktoré v hlave nechceme, ale držia sa tam. Pridáš sa?

KRÁSNY PONDELOK!